DOMOV | TAXONÓMIA | VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA | CHOV | LITERATÚRA | PÔVODNÉ DRUHY | OCHRANA A ZÁKONY | ODKAZY | NOVINKY | INZERCIA

Všeobecná charakteristika

Prepelica japonská Coturnix japonica patrí k výnimočným sťahovavým druhom kurotvarých.
Foto: © Zdenko Figura

Tieto stránky sú venované hlavne bažantom, pretože sú najznámejšie a najobľúbenejšie. Patria však do radu kurotvarých vtákov (Galliformes), preto táto časť opisuje všeobecne celý rad - ich evolúciu, správanie, anatómiu a život v prírode. 

 Vtáky sú teplokrvné stavovce, ktoré sa vyvinuli z plazov. Najtypickejším znakom väčšiny druhov je ich adaptácia stavby tela na let. Kosti majú pneumatizované, z predných končatín sa vyvinulo krídlo a na ňom pružné a pevné perie (letky), ktoré im spolu s kormidlovými perami (chvost) umožňuje lietať. Telo je pokryté obrysovým perím, ktoré má vynikajúce izolačné vlastnosti a malú hmotnosť. Veľmi zložitý a fyzicky náročný aktívny let vyžaduje intenzívny telesný metabolizmus a veľmi výkonný obehový a dýchací systém. Väčšina kurotvarých vtákov schopnosť lietať využíva málo, no vtáčiu povahu v sebe nezaprú.  Počiatky evolúcie vtákov všeobecne sa datujú do éry druhohôr, presnejšie do obdobia neskorej jury, kedy sa objavili prvé pravtáky, ktoré pripomínali skôr plazy. Tu niekde sa zrejme začal vývoj druhej najúspešnejšej triedy stavovcov. Po pravtákoch nasledoval vývoj primitívnych pravých vtákov a v eocéne už môžeme nájsť zástupcov recentných čeľadí a rodov, vrátane kúr (Gallinuloides). Potvrdzujú to nálezy fosílií z amerických a anglických nálezísk, medzi ktorými sú prítomné napríklad morky a tabony. Veľký rozkvet v treťohorách umožnil vznik všetkých moderných druhov vtákov a kurotvaré sa vyvinuli do rôznorodého radu s množstvom tvarov a farieb, no anatomicky a morfologicky jednoliateho. Zahŕňa malé až veľké vtáky. 


Kurotvaré Galliformes

Hlava bažanta obyčajného Phasianus colchicus
Foto: © Zdenko Figura

Hlava je v porovnaní s telom pomerne malá. Je často ozdobená diferencovaným perím (chochol, vlasové perie), farebnými koženými lalokmi, kostenými útvarmi alebo je neoperená. Je vybavená najdôležitejšími orgánmi zmyslového vnímania a silným krátkym zobákom. Ten má hákovito zahnutý koniec hornej čeľuste a širokú základňu. Je tvorený rohovinou a jeho okraje sú tvrdé a ostré. Slúži na trhanie častí rastlín, lovenie živej potravy, prekopávanie pôdneho substrátu a podobne. V zobáku sú sústredené hmatové zmysly. Hlavne na jeho konci, na jazyku a v ústnej dutine. Majstrami medzi kurotvarými sú tabony, ktoré majú zrejme v zobáku (alebo na jazyku) receptory pre zisťovanie teploty média používaného na inkubáciu svojich vajec. Ďalej je v zobáku sústredená chuť, ktorú vedci predtým pri vtákoch považovali za úplne zanedbateľnú. V skutočnosti majú dostatok chemických receptorov pre zisťovanie chuti. Podobne je to s čuchom. Čuchový epitel majú vtáky umiestnený v tretej, najvyššej komore nosnej dutiny. Kurotvaré patria medzi vtáky s priemernou vnímavosťou chutí a vôní. Ďalším veľmi výrazným a významným orgánom je oko. V porovnaní s telom majú vtáky najväčšie oči zo všetkých stavovcov. Zrakové vnemy patria v ich živote (až na malé výnimky) k najdôležitejším. Kurotvaré majú oči uložené po stranách hlavy, kvôli zväčšeniu zorného poľa, aby sa mohli čo najlepšie chrániť proti dravcom. Z tohto dôvodu vidia hlavne monokulárne.

Mrknutie; pravú polovicu oka zakrýva zatvárajúca sa tretia mihalnica (tzv. žmurka). Za ušnými krovkami vidieť zreteľne ušný otvor. Sliepka bažanta obyčajného Phasianus colchicus
Foto: © Zdenko Figura

Pri pohybe je monokulárny obraz neostrý, preto sa snažia tento problém minimalizovať držaním hlavy čo najdlhší čas na jednom mieste. Výhoda ich zraku spočíva v schopnosti registrovať oveľa rýchlejší a oveľa pomalší pohyb ako človek. Navyše svet vidia v pestrejších farbách a odtieňoch a tiež v polarizovanom svetle. Oko je navyše chránené aj tretím pohyblivým a zvyčajne priehľadným viečkom. Menej viditeľným orgánom je ucho. Z dôvodu zachovania aerodynamických vlastností sa im nevyvinula ušnica a zvukovod je zakrytý ušnými krovkami. Sluch je pre vtáky druhým najdôležitejším zmyslom. Pre úplnosť je tu treba spomenúť aj ďalšie zmysly, ktorými vtáky vynikajú, aj keď nie sú celkom objasnené. Patrí medzi ne aj zmysel pre orientáciu na základe magnetického poľa alebo pôsobenia slnka, ktorý využívajú pri migráciách. Kurotvaré sú však skôr výškoví ako geografickí migranti. Pri výskumoch sa ale zistilo, že vtáky veľmi citlivo reagujú aj na atmosférické zmeny, ako sú zmeny tlaku a vlhkosti vzduchu a tie sú významné pri zmene nadmorskej výšky. Vnímajú aj elektrické javy v atmosfére a majú vyvinutý aj časový zmysel. 

Výrazné prsia mladej jarabice poľnej Perdix perdix
Foto: © Zdenko Figura

Telo je mohutné, aerodynamicky tvarované s výraznými prsiami.  Vtáky patria medzi tri skupiny stavovcov, ktoré sú schopné aktívne lietať. Keď nepočítame vyhynuté vtákojaštery a cicavce - netopiere, ktoré nie sú veľmi početné a väčšina druhov lieta len v noci, ostávajú vtáky nepochybne vládcami vzdušného priestoru. Kurotvaré vďaka svojmu spôsobu života schopnosť lietať využívajú menej, ale aj medzi nimi sa nájdu skupiny druhov, ktoré na zem zostupujú len kvôli potrave a dokonca aj sťahovavé druhy. Vtáčie telo sa počas vývoja zmenilo. Kostra je odľahčená, tvorí len 4% hmotnosti tela. Väčšina kostí je dutá a dutiny sú prepojené s pľúcnymi vzdušnými vakmi. Dreň obsahujú len niektoré kosti. Kostra musí byť pevná, pretože za letu je veľmi namáhaná. Aj z toho dôvodu sú niektoré kosti zrastené a sú tvrdšie vďaka väčšiemu obsahu minerálov. Hrudný kôš je mohutný. Dolné rebrá sú dvojdielne a umožňujú hlboké dýchanie celým hrudným košom. Plnia sa aj vzduchové vaky, pretože pľúca sú dosť malé. Prsná kosť má pri aktívnych letcoch výrazný hrebeň, na ktorý sa upínajú mohutné prsné svaly, ktoré ovládajú krídla. Tvorí ich hlavne biela svalovina. Tá kurotvarým umožňuje v krátkom čase veľký výkon, čo je dôležité hlavne pri záchrane života pri rýchlom vylietavaní zo zeme. Ale pretože pracuje na anaeróbnom metabolickom princípe a ako vedľajší produkt v nej vzniká kyselina mliečna, rýchlo sa unaví. Ďalšími zaujímavými skupinami svalov s komplikovanou stavbou sú svaly krku a hlavy (ktoré musia nahrádzať predné končatiny) a svaly ovládajúce chvost. No a vskutku jedinečné sú maličké hladké svaly, ktoré pomáhajú vyniknúť jednotlivým perám v toku. Tým sú kurotvaré typické. Svalstvo potrebuje samozrejme dostatok energie a kyslíka, čo zabezpečuje účinný dýchací a obehový systém. Srdce kury domácej napríklad vytlačí 128 - 170 ml krvi za minútu na kilogram hmotnosti, čo znamená, že čas obehu celého objemu krvi v tele trvá 5,2 sekundy a tento objem tvorí 7% hmotnosti tela. Okrem toho sa obehový systém stará o odstraňovanie odpadových látok a oxidu uhličitého z tela, ale aj o distribúciu regulačných látok. Vtáky majú väčšie srdce (kurotvaré 0,4 - 1,1 % hmotnosti tela), vyšší krvný tlak a let si vyžaduje vyššiu tepovú frekvenciu (maximum pri kure domácej je 800 úderov/min). Naproti tomu sú pľúca menšie a pevne prirastené ku kostre. Systém je však vylepšený vzduchovými vakmi, niekoľkými typmi priedušiek a zrejme pozmenenou stavbou hemoglobínu, pretože sú schopné lietať a žiť aj vo veľkej nadmorskej výške. Vzhľadom na toto lepšie využitie kyslíka majú nižšiu dychovú frekvenciu. Zaujímavé je porovnanie hematokritu (podielu krvných buniek k plazme v krvi) kury domácej Gallus gallus domestica so sťahovavou prepelicou obyčajnou Coturnix coturnix, ktoré ukazuje vyššie hodnoty pri prepelici, ktoré sú dôležité pri migrácii: kura - samec 40,8 % a samica 25,5 %, prepelica - samec 53,1 % a samica 48,7 %. Telesná teplota kurotvarých sa pohybuje v rôznej dennej aj ročnej dobe od 38 - 43 °C. Klesá počas spánku a pri rozmnožovaní, stúpa pri pohybe a chorobe. Kľudová teplota tela je 38,7 °C a pri horúčke môže stúpnuť na 48 °C. Vyššie teploty sú už smrteľné. Pri zmenách teplôt prostredia využívajú rôzne metódy, ktorými svoju teplotu znižujú alebo zvyšujú. Neutrálna tepelná zóna tetrova hlucháňa Tetrao tetrix, pri ktorej nemusí na udržanie stálej teploty tela vynaložiť nadbytočnú energiu, je 8 - 25 °C. Pri teplote pod -12 °C sa začne, ako aj iné arktické alebo horské druhy, chvieť. Tropické druhy sa začínajú chvieť už pri 20 °C. Chvením svalov sa môže zvýšiť tvorba tepla až o 500 %, ale len krátkodobo, pretože je to pre organizmus zaťažujúci spôsob (veľmi sa zvyšuje tepová frekvencia). Severské druhy vtákov majú navyše v oblasti lopatiek tukovú zásobu podobnú hnedému tuku cicavcov, ktorá dokáže produkovať teplo menej náročným spôsobom. Spomínané snehule a tetrovy si samé vyhrabávajú v hlbokom snehu nory, v ktorých sa udržuje vyššia teplota ako vonku (aj o 30 °C). Naopak pri vysokej teplote prostredia nedokážu vtáky znižovať telesnú teplotu potením, pretože nemajú potné žľazy. Preto odparovanie vody vykonávajú rýchlym dýchaním pri otvorenej ústnej dutine. Niektoré kurotvaré dokážu rozochvieť hrdlové vaky, teda znížiť námahu pri ochladzovaní dýchaním (čo vedie vlastne k opätovnému zvyšovaniu teploty) a tým zväčšiť účinnosť ochladzovania, keď zlyhajú iné metódy, ako je obnažovanie holín a nadvihovanie peria. Tropické druhy sa začínajú ochladzovať chvením hrdlových vakov až pri 40 °C, chladnomilné už pri 20 °C. Mláďatá všetkých nekŕmivých vtákov získavajú schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu až po treťom týždni života. Pokožka vtákov má niekoľko vrstiev, je však tenká, nemá tukové ani potné žľazy a väčšinou pod ňou vidieť svaly, tukové zásoby, či dokonca vzdušné vaky. Len na miestach so silnou mechanickou námahou má hrubú rohovinovú vrstvu (nohy, zobák). Pri niektorých druhoch kurotvarých je sfarbená špeciálnym farbivom alebo zmenená na kožné útvary (laloky, záhyby, náprsenky, rožky, hrebene, nafukovacie vaky), ktoré sa tiež uplatňujú pri toku. A výtvorom kože je aj najtypickejší vtáčí znak - perie.  

Stavba chvostového pera
Foto: © Zdenko Figura

Operenie kurotvarých je husté, priliehavé. Perá sú stavebne aj štrukturálne najzložitejším útvarom kože vtákov. Nevyrastajú rovnomerne po celom tele, ale v určitých oblastiach. Suchozemské vtáky majú perové polia na necelej polovici tela. Neoperené časti sa volajú holiny. Kurotvaré majú jednu stredovú a dve postranné hniezdne holiny. Tie vznikajú v čase rozmnožovania hormonálnou činnosťou alebo si ich vtáky vytrhávajú samé. Typické pero vyrastá z kožnej papily a v nej je ukotvené dolnou časťou svojej osi, teda brkom. Zvyšok osi nad kožou sa volá kostrnka. Po stranách kostrnky vyrastá zástavica. Ide o veľmi ľahkú, celistvú a pružnú štruktúru. Skladá sa z perútok (vetiev), ktoré majú po obidvoch stranách lúče s háčikmi, ktoré zapadajú do háčikov susedných lúčov. Perútky sú tak spojené do veľkej nosnej plochy, ktorá sa po oddelení dokáže pomocou háčikov opäť spojiť bez zmeny nosných vlastností. Perá kurotvarých majú paosteň. Dolná časť zástavice je poloprachová. Pravé prachové perie vyrastá len na holinách.

Samica bažanta tmavého Lophura leucomelanos pri pieskovom kúpeli
Foto: © Zdenko Figura

Prach nie je drobivý, preto si perie zaprašujú kúpeľom v prachu, piesku a pod. Vo vode sa nekúpu, ani do nej nevstupujú, pretože rýchlo nasiakne vodou aj keď si ho natierajú výlučkom z kostrčnej žľazy. Niektoré druhy sa však "kúpu" v snehu. V nebezpečenstve perie ľahko „púšťajú“. Často si tým zachránia život. V skutočnosti dôjde k jeho vytrhnutiu, pretože je upevnené v koži malou časťou - spomínaným brkom pomocou hladkých svalov, ktoré sa v strese uvoľnia. Vytrhnuté však môžu byť aj nedozreté perá vyživované krvou. Rana potom krváca, musí sa zahojiť a až následne narastie pero nové. Dozreté pero je mŕtve. Tvorí ho hlavne keratín. V podstate sa operenie rozdeľuje na dva druhy. Perie dospelých a perie mláďat, ktoré má viac typov podľa veku. Prvým typom je prachové perie čerstvo vyliahnutých mláďat. Väčšina kurotvarých sa však liahne už aj so základom letiek, ktoré hneď dorastajú a umožňujú im lietať už vo veku dvoch týždňov (tabony lietajú hneď po vyliahnutí). Nasleduje prvý šat mláďat, ktorý je pomerne dosť riedky a tvoria ho už aj perá s celistvou zástavicou. Ďalší je šat nedospelých, ktorý sa vyskytuje pri druhoch, ktoré dospievajú neskôr ako v prvom roku života. Preto sa delí na ročný, dvojročný atď.

Očarujúce perie páva korunkatého Pavo cristatus
Foto: © Zdenko Figura

No a konečný je šat dospelých. Podľa funkcie ďalej môžeme perie rozdeliť na obrysové (kontúrové), letky a kormidlové (chvostové). Obrysové perie má rôznu hustotu. Kury rodu Gallus majú približne 70 pier na centimeter štvorcový. Kurotvaré sú väčšinou pohlavne dvojtvárne /dimorfné/ vtáky. Teda samce sú odlišné od samíc. Vidieť to hlavne na perí. Pri väčšine druhov majú samce vyvinuté ozdobné pestré perá uplatňujúce sa v toku. Operenie sa vymieňa periodicky každý rok. Na jeseň vypŕchne všetko a narastá nové. Niektoré druhy však perie menia dvakrát ročne. Takéto výrazné sezónne pŕchnutie vidíme napríklad pri snehuliach rodu Lagopus, keď im na jeseň namiesto farebného peria narastie zimné snehobiele, ktoré im vlastne pomáha v ich biotope - v zime zasneženom - takto maskovaným prežiť. Pri jarnom pŕchnutí im narastá opäť letný šat. Niektoré druhy sezónne vymieňajú len časť peria. Ochranné zimné sfarbenie sa zmení na pestrejšie - svadobné. Kurotvaré majú krídla krátke a široké. Takéto krídla majú pomerne dobrú manévrovaciu schopnosť, preto nemajú problém vzniesť sa do vzduchu takmer kolmo zo zeme. Stále druhy väčšinou lietajú málo a na krátke vzdialenosti. Napriek tomu dosahujú pomerne dobré hodnoty.

Štúdia chvosta bažanta obyčajného Phasianus colchicus
Foto: © Zdenko Figura

Napríklad bažantovi obyčajnému Phasianus colchicus namerali rýchlosť letu 40 - 60km/h a frekvenciu 9 úderov krídel za sekundu. Sťahovavé druhy majú krídla predĺžené a sú celkom dobrými letcami. Počet ručných letiek je 10.Chvost môže byť krátky, široký a zaoblený, klinovitý alebo dlhý stupňovitý s ostrým ukončením a to podľa príslušnosti k druhu. Počet chvostových pier je 8 až 32. 32 kusov je najväčší počet medzi vtákmi vôbec. Ide o okrasné chvostové perá samca bažanta Bulwerovho Lophura bulweri. Naproti tomu najdlhšie chvostové perá má samec argusa pávieho Argusianus argus. Ich dĺžka je až 1,4 m. Ide ale opäť len o predĺžené okrasné perá (stredný pár), ktoré využíva v toku. Ešte dlhšie perá má samec svetoznámeho páva korunkatého Pavo cristatus, ktorý má 1,5 m dlhé okrasné nadchvostové krovky. 

Nohy a prsty:

Behák a prsty bažanta rodu Lophura
Foto: © Zdenko Figura

Kurotvaré majú krátke a silné nohy. Sú hlavným nástrojom pri vyhľadávaní potravy. Prehrabávajú nimi pôdny substrát a zobú vyhrabanú potravu. Dôležité sú aj pri hniezdení, kedy si mnoho druhov nimi pomáha upraviť hniezdnu kotlinu v zemi, nehovoriac o tabonoch, ktoré sú schopné z okolia nahrabať tony hniezdneho materiálu. Stehno a koleno sú ukryté v perí, viditeľná je päta, behák a prsty. Behák má vpredu rad veľkých krycích štítkov kože, vzadu sú štítky malé. Samce majú na zadnej strane beháka vyvinutú rohovinovú ostrohu (niekedy vystuženú kosťou), ktorá vekom dorastá. Pri niektorých druhoch nájdeme dve alebo viac ostrôh a niekedy ich má aj samica. Tetrovy majú behák porastený perím, prípadne aj prsty, na ktorých im na zimu narastajú po stranách rohovinové výrastky, kvôli ľahšiemu pohybu v snehu. Väčšina kurotvarých veľmi dobre behá. Aj v nebezpečí uprednostňujú rýchly útek do úkrytu. Napríklad bažant dokáže bežať priemernou rýchlosťou 30km/h a morka vie dosiahnuť rýchlosť cez 50 km/h. Prsty majú stredne dlhé, silné, s tupými plochými pazúrmi, uspôsobenými na hrabanie (podľa toho sa im hovorilo aj hrabavce). Prvý prst je zredukovaný a smeruje dozadu (tzv. anizodaktylia). Oproti ďalším trom je postavený vyššie.

Výskyt: Kurotvaré obývajú všetky kontinenty okrem Antarktídy, ale ani jeden druh nie je kozmopolitný. Napriek tomu sú také, ktoré sa v domestikovanej forme chovajú skoro na celom svete. Niekoľko druhov je introdukovaných, prípadne poľovne využívaných.

Pohorie Nízke Tatry poskytuje našim pôvodným druhom kurotvarých vtákov biotopy charakteru alpínskych lúk, horských ihličnatých lesov a kosodrevín. 
Foto: © Martina Melicherčíková

Biotop: Počas vývoja sa kurotvaré prispôsobili rôznym biotopom. Od skalnatých alebo piesočnatých púští cez savany, stepi, lesostepi, lesné porasty vo forme tropických dažďových pralesov, opadavých suchých lesov,  lesov mierneho pásma až po vysokohorské kosodreviny a severské tundry.  

Charakter výskytu: Kurotvaré sú stále vtáky, pevne viazané k svojmu územiu a opúšťajú ho len v núdzi. Sťahovavé druhy sú skôr výnimkou. Pravidelne migrujú každý rok zo zimovísk do letovísk niekoľko sto kilometrov a späť. Inak využívajú mnohé vysokohorské druhy výškovú migráciu a to v prípadoch nedostatku potravy pri napadaní väčšieho množstva snehu. 

Aktivita: Denná. Tak ako väčšina denných vtákov, aj kurotvaré hľadajú potravu, čistia si perie, odpočívajú, rozmnožujú sa a vykonávajú iné aktivity vo dne. Na noc vyhľadávajú charakter skrýše podľa svojich stratégií, aby bez ujmy prežili noc. Iba jeden druh je nočný, ktorý svoju aktivitu zvyšuje na súmraku. Z dôvodu veľkej plachosti a aj nočnej aktivity je jeho biológia málo preskúmaná. 

Spoločenskosť: Žijú prevažne v menších skupinách. Vo väčšine prípadov ide o rodinné skupiny, ktoré sa v období rozmnožovania rozpadajú a jednotliví členovia si hľadajú partnerov pre založenie nových rodín. Výnimočne žijú osamotene, prípadne vo väčších spoločenstvách. Pred hniezdením si samce vábia samičky zložitým svadobným tancom – tokajú (správanie, pri ktorom predvádzajú svoje perové a kožné ozdoby, doplnené hlasovými alebo zvukovými prejavmi) a často bojujú so svojimi sokmi. Niektoré druhy využívajú spoločný tok. Može sa na ňom zúčastniť až 400 samcov a tokanisko môže dosahovať dĺžku až 800m. Kurotvaré vtáky majú výrazné teritoriálne správanie. Svoje územie si samce, a niekedy aj samice, obhajujú bojom s votrelcami a oznamovacím volaním aj mimo hniezdneho obdobia. Keďže obhajovanie teritória má aj nevýhodu - väčší energetický výdaj, väčšinou sa v tomto období teritórium zmenšuje. V skupinách sa navyše dodržuje prísna sociálna hierarchia. V nej dominuje najsilnejší samec, ktorý sa sústreďuje na správanie najbližšie postavených v skupine, pretože len tí môžu ohroziť jeho postavenie. Z tohto postavenia vodcu ale vyplývajú aj povinnosti poznať najlepšie okolie, zdroje potravy a možnosti nájsť bezpečie. To mu ale zabezpečuje aj výhodu byť prvým najbližšie k najkvalitnejšej potrave a aj najviac sa rozmnožovať. Podriadení poznajú svoje postavenie a zvyčajne rešpektujú postavenie ostatných členov. Sociálna hierarchia je však dynamický proces a postavenie sa môže zmeniť aj v stabilnej skupine kvôli starnutiu, zraneniu, úhynu a podobne.

Spôsob života: Všetky kurotvaré sú terestrické vtáky. Vyskytujú sa len na pevnine. Aj keď je väčšinou ich výskyt viazaný na vodné zdroje, ku ktorým chodia pravidelne piť, väčším vodným plochám sa vyhýbajú. Potravu hľadajú, zdržujú sa, rozmnožujú a niektoré druhy aj nocujú hlavne na zemi. Väčšina druhov však nocuje a odpočíva na konároch stromov a utieka sa tam aj v nebezpečí, prípadne na stromoch aj hniezdia, no život v korunách stromov uprednostňujú len hokovité. Dorozumievajú sa hlasným väčšinou jednoduchým volaním, ktoré sa nesie do väčšej diaľky aj v hustej vegetácii. Volanie je jednoduché aj preto, že nemajú vyvinutý taký dokonalý hlasový orgán ako spevavce. V období rozmnožovania väčšina druhov predvádza zložitý tok, pri ktorom ukazuje svoje ozdoby, ponúka samičke odmenu a efekt dopĺňa zvukovými prejavmi (chvenie chvostovými perami, údery alebo mávanie krídlami a pod.) alebo piesňou. Hlas kurotvarých vzniká v hlasovom orgáne pri výdychu. V noci hradujú väčšie druhy na stromoch. Pri hromadnom hradovaní si nadradení jedinci vyberajú vyššie pozície ako podriadení. Malé druhy odpočívajú a nocujú na zemi tesne pri sebe. Niektoré druhy sa pritom formujú do kruhu s hlavou smerujúcou vonku, kvôli bezpečnosti. Dĺžka života druhov v prírode sa dá určiť len ťažko, pretože sú často po oslabení ulovené predátorom. Veľké druhy sa bežne dožívajú 20 rokov, malé žijú kratšie. V zajatí sa zaznamenal najvyšší vek kury domácej 28 rokov.

Potrava:

Sliepka bažanta preláta hrabe v zemi a hľadá si potravu.
Foto: © Zdenko Figura

Vtáctvo, tak ako ostatné živočíchy, potrebuje pre prežitie vodu, bielkoviny, cukry, tuky, minerálne látky, vitamíny, stopové prvky a balastné látky. Ich metabolizmus je veľmi intenzívny, preto potrebujú často prijímať potravu, ktorá však na druhej strane nesmie zvýšiť ich hmotnosť. Žiaden druh vtákov nemá zuby, preto prehĺtajú aj drobné kamienky (gastrolity), ktoré napomáhajú rozomieľať tvrdé časti potravy a semená vo svalnatom žalúdku. Spolu so žľaznatým žalúdkom a hrvoľom tvoria systém, ktorý pomáha zvlhčiť, rozomlieť a natráviť prijatú potravu. Niektoré druhy tetrovov zaujímavo využívajú svoj pažerák, ktorý je rozšírený a v toku ho dokážu nafúknuť spolu s krčnými vzdušnými vakmi ako veľký akustický rezonátor a svojou farebnosťou pôsobí aj ako optický pohlavný stimul. Kurotvaré sú prevažne zrnožravé a teda bylinožravé vtáky. Aj keď sa nájdu druhy, ktoré dávajú prednosť špeciálnejšiemu druhu potravy (čačalaky - plody; okáče - hmyz), všeobecne sa nezaraďujú do inej skupiny. Zbierajú nadzemné a podzemné časti rastlín, plody, semená, hmyz a jeho larvy, bezstavovce. Veľké druhy príležitostne lovia aj drobné stavovce (plazy, hlodavce). Vodu naberajú do zobáka a zdvihnutím a zaklonením hlavy pijú. V období rozmnožovania hľadajú živočíšnu potravu, mimo tohto obdobia sú však viac bylinožravé. Z toho dôvodu majú v pomere k telu dlhšie črevo (1:4; mäsožravé 1:1,9) a slepé črevá. V nich sa spracuváva pomocou symbiotických baktérií inak nestráviteľná buničina, zachytáva sa v nich voda s dusíkatými látkami a pravdepodobne v nich dochádza vďaka mikroorganizmom aj k syntéze vitamínov. Najmohutnejšie ich majú vyvinuté severské (tetrovy) a vysokohorské (ulary) druhy, ktoré sa v nepriaznivých obdobiach roka musia živiť nutrične chudobnejšími a ťažšie stráviteľnými pukmi, konárikmi, korienkami, ihličím, lišajníkmi a machom. Ich slepé vaky zasahujú takmer do polovice črevného traktu (snehule). V tomto období často majú možnosť žrať len raz za 24 hodín a namiesto vody, ktorá je všade zamrznutá, zobú sneh a námrazu.

Vajce - vtáčia pohlavná bunka
Foto: © Zdenko Figura

Rozmnožovanie: Vtáčie pohlavné orgány sú mimo obdobia rozmnožovania malé, aby nezvyšovali hmotnosť tela. Zväčšujú sa len v hniezdnej dobe a po jej skončení sa opäť zmenšujú. Samce hokovitých majú vyvinutý kopulačný pohlavný orgán, kým pri párení ostatných druhov dochádza len k spojeniu kloák partnerov. Po oplodnení môžu spermie zostať pohyblivé až 10 týždňov. Pri samiciach niektorých druhov to zabezpečuje špeciálna žľaza, v ktorej sa uchovávajú. Domáca morka údajne zniesla oplodnené vajce až 73 dní po párení.

Hniezdo bažanta obyčajného Phasianus colchicus
Foto: © Zdenko Figura

Po oplodnení vajíčka sa zvyšné spermie vo vajcovode vstrebú. Kohút kury domácej má v jednom ejekuláte 7 - 8 miliárd spermií a je schopný páriť sa každé 4 minúty. Kurotvaré sa rozmnožujú sezónne. Aj v tropických krajinách je to viazané na určité obdobie v roku, keď je dostatok potravy. Hniezdia väčšinou na zemi, prípadne na vyvýšených miestach, vždy skryto. Hniezdo vystielajú skromne alebo používajú opustené hniezda iných vtákov. Sedia väčšinou samice, vzácne sa partneri striedajú. Tabony mláďatá nevysedávajú, budujú hniezdne kopy - prírodné inkubátory. Do hniezdneho substrátu znášajú vajcia, ktoré strážia a kontrolujú teplotu liahnutia. Je to vlastne najstaršia forma hniezdenia a veľmi pripomína rozmnožovanie plazov.

Rodičovstvo (alebo typ spolužitia partnerov): Ako aj pri iných radoch vtákov, je dosť variabilné. Môžeme medzi nimi nájsť vyslovene monogamné druhy, ktoré uzatvárajú párové zväzky so spoločnou výchovou potomstva. Aj keď sa vo väčšine prípadov rozpadajú. Ďalej bigamné, hlavne príležitostné, zväzky. V prevažnej väčšine sú však kurotvaré polygamné druhy. Samec má teda viac samíc a to hlavne vo forme háremovej polygýnie. Jeden samec obhajuje väčšie teritórium a v ňom hniezdi niekoľko jeho samíc. No a napokon vyskytuje sa aj promiskuita, pri ktorej ide len o krátky sexuálny vzťah bez zväzku. Samec sa vlastne pári s ktoroukoľvek samicou pripravenou na párenie a tá sa sama stará o vajcia aj o výchovu mláďat. Zaujímavým príkladom háremovej polygýnie sú tetrovy so svojimi spoločnými tokaniskami, ktoré môžu mať obrovské rozmery. Najlepšie miesta uprostred tokaniska si vybojujú najsilnejšie a najzdravšie jedince, ktoré majú najväčšiu šancu, že si ich samice vyberú za svojho partnera. Preto sa pária s väčšinou samíc. Kohúty na okraji majú menší úspech, prípadne vôbec nedostanú šancu sa rozmnožiť.

Porovnanie vajec niektorých druhov
Foto: © Zdenko Figura

Znáška: Vtáky znášajú vajcia. Aj toto poukazuje na ich príbuznosť s ich predkami - plazmi. Vtáčie vajcia však majú pevný vápenatý obal - škrupinu. Jej hrúbka je rôzna. Tabony ju majú na počudovanie tenšiu ako iné druhy kurotvarých. Naopak,  frankolíny majú hrubšiu škrupinu (v pomere k veľkosti vajca) ako ktorékoľvek iné vtáky. Vajcia nekŕmivých vtákov majú väčší podiel žĺtka (40%, kŕmivé 15 - 27%), preto sú ich mláďatá lepšie vyvinuté. Majú dokonalé zmysly a mozog, operenie tela a samé prijímajú potravu. Ich postembryonálny vývoj je však dlhší ako pri kŕmivých vtákoch. Množstvo vajec v znáške a farba škrupiny závisia od príslušnosti k druhu. Tieto ukazovatele sú väčšinou ovplyvňované podmienkami v akých sa druh rozmnožuje. Ak je znáška skrytá a nie je druh vystavený útokom dravcov, farba je svetlá a počet vajec v znáške je malý. Ak hniezdi na voľnom priestranstve a vajcia sú vystavené nebezpečenstvu, že ich predátor nájde, majú maskovacie sfarbenie. Ak sú aj mláďatá vystavené nebezpečenstvu po vyliahnutí, je táto nevýhoda vyvážená vyšším počtom vajec v znáške. Kurotvaré znášajú 2 - 24 vajec. Farba škrupiny sa mení od bielej, cez odtiene žltej a hnedej, až po olivovú. Mnohé z nich sú fŕkané alebo strakaté. 

Inkubačná doba:

Vaječný zub na konci hornej čeľuste päťdňového pávčaťa
Foto: © Zdenko Figura

Kurotvaré inkubujú svoje vajcia zahrievaním vlastným telom. Výnimkou sú tabony, ktorých vajcia vyhrieva tlejúci materiál alebo piesok v hniezdnej kope. Vývoj zárodku trvá rôzne dlho, podľa druhu. Škrupina vajca má viac vrstiev a je pretkaná mikroskopickými pórmi, cez ktoré zárodok prijíma kyslík. Pod škrupinou vajca sa nachádzajú blany, ktoré tiež prepúšťajú vzduch a na tupom konci sa rozdeľujú a vytvárajú vzduchovú komôrku. Zárodok je vyživovaný za pomoci ciev živinami zo žĺtka. Pri nekŕmivých vtákoch sa časť nevstrebaného žĺkového vaku vtiahne do brušnej dutiny a slúži ako zásoba živín na prvé 2 - 7 dní života. Po zárodočnom vývoji sa mláďa vyliahne pomocou tzv. vaječného zuba na špičke zobáka. Rozruší ním škrupinu a za pomoci svalu na krku, ktorý sa mu vyvinie krátko pred liahnutím, škrupinu odtlačí. Liahnutie trvá rôzne dlho. Minúty až dni. Liahnúce sa mláďatá nekŕmivých sa navzájom synchronizujú hlasom a dotykom pohybujúcich sa vajec. Je pre ne výhodné, aby sa vyliahli naraz, pretože matka ich potom môže rýchlejšie odviesť do iného úkrytu. Inkubačná doba sa pohybuje od 16 dní pri najmenších druhoch, až po približne 80 dní pri tabonoch. Ich mláďatá sa po vyliahnutí musia navyše vyhrabať z hniezdnej kopy, čo môže trvať 2 - 15 hodín.

"Maskované" štvordňové jarabičie mláďatá
Foto: © Zdenko Figura

Odchov mláďat: Mláďatá kurotvarých patria medzi nekŕmivé (prekociálne) typy. Liahnu sa dokonalo vyvinuté, operené páperím a majú základy letiek. Vodia a zahrievajú ich samice alebo obidvaja rodičia. Potravu si zbierajú samé alebo im ju pomáhajú nájsť rodičia, ale nekŕmia. Výnimkami sú hokovité a tabonovité. Mláďatá hokovitých sú vodivé (subprekociálne). Opúšťajú hniezdo, ale rodičia ich vodia a kŕmia šťavou z hrvoľa. Niekedy zostávajú nejaký čas na hniezde. Tabonovité sú supernekŕmivé (superprekociálne). Liahnu sa úplne dokonalé a nezávislé na rodičoch. Mladé kurotvaré sa všeobecne skoro osamostatňujú, s rodičmi sa však zdržujú niekedy až do nasledujúceho rozmnožovacieho obdobia. V prvých týždňoch života sa živia prevažne hmyzom. Dospievajú v 1. alebo v 2., väčšie druhy v 3. roku. Zaujímavé správanie sa pozorovalo pri štúdii rozmnožovacích inštinktov moriek. Mladé samice, ktoré sa ešte nerozmnožovali, nepoznajú mláďatá podľa vzhľadu, ale majú vrodené ich hlasové signály. Ak sa morkám prehrávali zo zvukového zariadenia, boli ochotné zahrievať ho pod krídlami. Pridaných mláďat sa ujali, ak ich počuli. Ak boli morky zbavené sluchu, ďobali svoje vlastné mláďatá ako votrelcov. Keď však mali dostatok času na to aby ich spoznali zrakom, začali ich zahrievať. Podobne mláďatá, ktoré po vyliahnutí nasledujú matku, sa ju naučia časom poznávať zrakom aj podľa sfarbenia.


DOMOV | TAXONÓMIA | VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA | CHOV | LITERATÚRA | PÔVODNÉ DRUHY | OCHRANA A ZÁKONY | ODKAZY | NOVINKY | INZERCIA


© Deno 2005 - 2013